Slovensko potrebuje viac ekonómov a menej účtovníkov

Alebo prečo ekonomiku neposunú vpred tipy a triky s daňami a odvodmi.

Jedna z prvých vecí, ktoré študentom na britských univerzitách vysvetľujú na hodinách mikroekonómie, je princíp „ceny príležitosti“. Zjednodušene ide o to, že hodnota niečoho, napríklad produktu či služby, nie je len v tom, akú hodnotu pre nás má istá vec, ktorú si kúpime alebo skonzumujeme, ale taktiež aj negatívna hodnota toho, čo by mohlo byť namiesto tejto voľby skonzumované alebo kúpené. Ak si kúpite chlieb, jeho cena nie je len to, koľko za neho zaplatíte, ale aj negatívna hodnota toho druhého najlepšieho rozhodnutia, napríklad rožku, ktorý ste si nekúpili.

Toto je podstata toho, v čom sa líši ekonómia od účtovníctva. Nejde len o zarátanie nákladov, cien, či na daní alebo odvodov, ale tiež aj komplexnejších konceptov, ktoré si vyžadujú myslenie takpovediac „nad číslami“. Už samotné slovo pochádza z gréckeho „oikonomia“ a latinského „oeconomica“, teda manažment domácnosti, v rámci obmedzených zdrojov. Absolútne dobre riešenia existujú len výnimočne a v drvivej väčšine prípadov hovoríme o optimálnosti pomerov medzi viacerými možnosťami.

Dominantné ekonomické debaty v slovenskom verejnom priestore v posledných mesiacoch, ako aj zatiaľ zverejnené predvolebné programy ukazujú, ako limitovane je vo verejnej debate uchopený koncept ekonomiky ako takej. Nezainteresovanému pozorovateľovi sa môže zdať, že ekonomika je len niečo veľmi málo odlišné od finálnych súčtov daní a odvodov pod čiarou. Príkladom môže byť napríklad debata o rozpočtovom pláne a jeho deficite.

Odborníci či neodborníci sa zhodne vyjadrujú, že je chybné, že sme sa napriek vrcholu ekonomického cyklu, ktorý sa bude pravdepodobne čoskoro lámať, nedostali do úrovne vyrovnaného rozpočtu. Stámilióny v deficite rozpočtu, ktorý ako vyrovnaný plánovaný určite bol, sú síce zlou správou, no horšie je, že absentuje debata o to, na čo sa vôbec tieto peniaze míňajú. V čase takmer negatívnych úrokových sadzieb by mali byť investície, napríklad do infraštruktúry či podobných „kapitálových výdavkov“, oprávnené, nakoľko je predpoklad pre vytvorenie lepšej ekonomickej situácie v budúcnosti.

Cena príležitosti vyrovnaného rozpočtu, alebo teda násilné znižovania deficitu, je napríklad aj znižovanie kapitálových výdavkov do oblastí ako školstvo či zdravotníctvo alebo investícií do infraštruktúry či technologickej politiky, ktoré sú vstupnými kritériami tak pre celonárodné, ako aj regionálne rozvojové politiky. Zodpovednosť vo fiškálnej politike je určite dôležitá, rovnako tak ako plnenie si medzinárodných záväzkov či plátanie dier po nedostatočnom výbere niektorých daní, napríklad DPH. Treba mať však na pamäti, čo je primárnym cieľom existencie štátu a v čom spočíva rola štátu ako inštitúcie v ekonomike.

Kde účtovníci vidia súčty a absolútne hodnoty, ekonómovia vidia reprezentáciu týchto hodnôt a ich širší význam. Potrebujeme viac reálnych ekonómov.