Neproduktívna debata o produktivite práce

Debaty o ekonomickom rozvoji Slovenska pripomínajú čakanie na Godota.

Ekonomická komunita na Slovensku žila vďaka vládnym návrhom veľkú časť leta a skorej jesene debatami o minimálnej mzde a následne priemernej mzde. K tejto téme sa vyjadril takmer každý, no najhlučnejšie boli bezpochyby think-tanky obhajujúce a propagujúce jej zmrazovanie či znižovanie, čo vyhovuje súkromnému sektoru.

Dalo by sa povedať že finálny konsenzus sa ustálil na téze, že príčinou nízkych platov a teda aj opodstatnenej nízkej minimálnej mzdy je nízka produktivita práce. Teda, že slovenskí zamestnanci jednoducho nevedia vyrobiť toľko ako ich kolegovia v západnej Európe.

S touto premisou by sa do nejakej miery dalo súhlasiť. Pri pohľade na reálne dáta ktorejkoľvek štatistickej organizácie sme naozaj menej produktívni ako napríklad Nemci či Francúzi a vďaka Balassa–Samuelsonovmu efektu sú aj platy v službách systematicky nižšie než u viac „rozvinutých krajín“. Do akej miery sa tam odrážajú niektoré štrukturálne problémy nášho priemyslu je na inú a dlhšiu debatu.

Obdivuhodnejšie však je to, ako chudobné boli tieto debaty na reálne riešenia, ako túto produktivitu zvyšovať. Spomínali sa hlavne tri: znižovania daňovo-odvodového zaťaženia práce, zlepšovania podnikateľského prostredia a „reformy školstva“. Problémom je, že žiadne z týchto riešení nie je, ani pri dokonalej realizácii, zázračným riešením.

Daňovo-odvodové zaťaženie práce je na Slovensku naozaj relatívne vysoké, no znižovanie minimálnej mzdy pre najmenej rozvinuté okresy či zvyšovanie odpočítateľnej položky nerieši produktivitu, iba do istej miery znižuje to, čo považujeme za morálnu úroveň platu pre ľudí v istej geografickej oblasti. Argumenty o tom, že ľudia v najmenej rozvinutých okresoch sa nevedia zamestnať kvôli minimálnej mzde predpokladajú, že tam existujú zamestnania (teda pracovné miesta) ktoré jednoducho vyčkávajú kým budú zamestnanci „lacnejší“ o tých niekoľko desiatok, či stoviek eur, aby ich hneď zamestnali. Táto predstava je prinajmenšom naivná.

Ostatné dve argumenty by sa dali spojiť do mýtickej pozície „potrebujeme lepšie prostredie“ a vyššia produktivita, teda aj ekonomický progres príde. Pri uvedomení si pozície Slovenska v rámci európskej a globálnej ekonomiky sú tieto argumenty ešte naivnejšie než u znižovania daní. Slovensko je malá a otvorená ekonomika na okraji najväčšieho otvoreného trhu na svete, závislá na veľmi limitovanej oblasti ekonomickej aktivity.

Čo potrebujeme nie sú nejaké administratívno-účtovnícke zmeny a čakanie na zázrak typu slovenského Apple. Príklady podobných krajín po celom svete ukazujú, že zmeny musia byť radikálnejšie a dynamickejšie než len zmena niektorých čísel v pár zákonoch. Ekonomika budúcnosti si vyžaduje omnoho lepšie kognitívno-analytické znalosti, prácu s dátami, schopnosť programovať či poznať jazyky na lepšej úrovni než len dorozumenia sa na dovolenke.

A v neposlednom rade aj štátom ovplyvňovaný smer ekonomiky ako celku, ktorý zabezpečí kompetetívnosť v globálnom meradle a v rámci globálnych hodnotových reťazcov. Napríklad prostredníctvom jednotnej hospodárskej a technologickej politiky, ktorá bude vychádzať z reálnych dát a situácie v ekonomike, nie abstraktných snov o novom Sillicon Valley.

Lenže o týchto veciach sa hovorí ťažko, nakoľko nie sú rýchlymi a populistickými riešeniami. A vyžadujú si systémové zmeny inštitúcií, nie príbehy jednotlivcov čo po príchode na dané miesto vyriešia všetky problémy.

A práve tam by mala byť rola odbornej časti občianskej spoločnosti.